Keď trochu primrzne a z oblohy sa vysype biela perina, svet hneď ožije.
Snehová vločka vzniká priamo v oblaku, kde sa pri teplote pod bodom mrazu vo vysokých výškach mení vodná para na ľadové kryštáliky, ktoré postupne narastajú. Po istom čase vypadnú z oblaku do teplejšieho
vzduchu, kde sa topia. Na ich povrchu sa vytvára tekutý povlak, na ktorý sa prilepujú ďalšie kryštáliky a tak pomaly vzniká samostatná vločka. Jedna vločka sa skladá z miliónov kryštálikov.
Každá snehová vločka má iný tvar, ale vždy dodržiavajú tzv. šesťcípu súmernosť (hviezdice) a kostrovitý vzhľad. Ich váha a veľkosť závisí od množstva vodných pár v ovzduší.
Poznáme mokrý a suchý sneh. Závisí to od množstva vody obsiahnutého vo vločke. V mokrom snehu je podiel vody oveľa vyšší ako v suchom. Aj keď je rozdiel veľmi malý, je to dosť na to, aby sa
kryštáliky lepili na seba a tak vznikali veľké vločky. Z takéhoto snehu bez problému postavíme snehuliaka alebo snehovú guľu, pretože jednotlivé vločky sa na seba vzájomne lepia, čo pri suchom
snehu nie je možné.
Najväčšie snehové vločky padali v Montane v USA v januári roku 1887. Boli veľké 38 centimetrov. Ak je teplota vzduchu nižšia ako +4°C, vločky
padajú na zem vo forme snehu. Ak je teplota vyššia, vločky sa začínajú topiť a padať na zem vo forme dažďa alebo dažďa so snehom.
